Route 66- Ako sme prešli matku všetkých ciest 8. časť

Autor: Peter Dolinajec | 27.7.2015 o 6:58 | (upravené 16.8.2015 o 22:22) Karma článku: 4,83 | Prečítané:  1144x

Tento blog je o ceste Route 66. Prejdeme od východu na západ USA cez veľkomestá ako Boston, Chicago, St.Louis, Tulsa, Oklahoma City, Albuquerque, Flagstaff a Los Angeles. Samozrejme nebudú chýbať mestá duchov a národné parky....  

Na tento deň sme sa veľmi tešili, lebo nás čakali dve odbočky z Route 66. Rozhodli sme sa že pôjdeme navštíviť Acoma Pueblo alias Sky City a národný park El Malpais, kde na nás čaká aj troška turistiky. Po toľkých dňoch v aute nám vôbec neuškodí. Po nie veľmi chutných raňajkách (na čo sme si už zvykli) sme vyrazili do ranných ulíc Albuquerque. Premávka bola hustá, ako to už býva vo väčších mestách. Hneď za Albuqueque sme sa zastavili na starom železnom moste Rio Puerto Bridge.

Dnes už nie je prejazdný, ale je možné k nemu vojsť, zaparkovať a prejsť sa po ňom po vlastných. Po tejto krátkej zastávke sme pokračovali po diaľnici až po mestečko Mesita, odkiaľ opätovne pokračovala Route 66. Tento úsek patrí medzi tie krajšie. Cesta sa vinie peknou prírodnou scenériou s množstvom skalných útvarov. V mestečku Paraje sme si to strihli dole z Route 66 a vydali sme sa smerom k pôvodnému indiánskemu osídleniu Acoma Pueblo. Zaskočilo nás, že všadeprítomné ploty zrazu zmizli, a tak sme nie raz museli dávať prednosť kravám prechádzajúcim cez cestu. Ploty tu nie sú preto, lebo ide o indiánsku rezerváciu a oni neradi obmedzujú pohyb svojich zvierat. Po niekoľkých kilometroch sa pred nami týčil veľký skalný útvar, na ktorom sa dali rozpoznať obrysy osady. Vstupné (23 dolárov na osobu) sme platili v návštevníckom centre pod skalou, odkiaľ nás mikrobus (plný amerických turistov na dôchodku) vyviezol až k nášmu cieľu.

Pueblania sa považujú za potomkov ľudí z kmeňa Anasazi, Mogollon a ďalších. Tento skalný masív obývajú nepretržite viac ako 800 rokov. Aj keď väčšina Pueblanov dnes žije v priľahlých dedinách, v starobylom osídlení stále žijú indiánske rodiny (najmä starší členovia). Tí sú tu najmä pre pokoj – v osade nie je voda, elektrina a ani iné vymoženosti modernej doby.

K domom na vrchole skaly sme sa dostali po asfaltovej ceste, ktorá bola vybudovaná relatívne nedávno. Keďže toto miesto je ako stvorené na natáčanie westernov, hollywoodske štúdiá ju museli postaviť, lebo dovtedy jediná cesta na skalu viedla veľmi úzkym a strmým chodníkom vytesaným do skaly.

Obydlia Acomy sú postavené z hliny a slamy. Miestni obyvatelia mali to „potešenie“ zoznámiť sa aj s Európanmi. V čase španielskej okupácie (okolo roku 1600) sa ich seňori pokúsili obrátiť na kresťanskú vieru a popri tom aj teda kolonizovať toto územie. Miestni s tým však nesúhlasili a tak bola vypálená skoro celá dedina, 600 ľudí bolo zavraždených a ďalších 500 uväznených. Španieli si spravili základňu v miestnom kostole, no kľudný spánok tam asi nemali. Mali taký strach z pomsty Pueblanov, že na všetky okná si dali spraviť mreže, aby ich nebodaj v noci nepodrezali.

Pri našej návšteve tam už Španieli neboli a sprevádzala nás miestna Indiánka. Upozornila nás, aby sme nerobili hluk, aby sme nerušili starejších pri ich každodennom živote. Okrem sprievodkyne nám spoločnosť robil tamojší psík, ktorého sme familiárne nazvali Žobrák.

Veľmi dobre vedel, že stačí porobiť smutný ksicht a turisti mu hneď hodia niečo pod zub. V tejto milej spoločnosti sme teda absolvovali prehliadku osady. Domy mali dva poschodia, pričom horné poschodie tvorilo dennú časť a spodné slúžilo na spanie (bolo tam chladnejšie). Španielska okupácia predsa len slávila nejaké úspechy, keďže Pueblania si sami postavili katolícky kostol. Taktiež bol celý z hliny, aj steny, aj podlaha. Pred ním bol cintorín. Jeho zvláštnosťou bolo, že sa tam pochovávalo vo vrstvách – teda keď zaplnili všetky miesta, jednoducho na ne navozili vrstvu zeme a pochovávalo sa ďalej. Bohužiaľ, toto pútavé miesto (rovnako ako kostol) sa nemohlo fotiť, aby sa nerušili duše mŕtvych.

Spiatočnú cestu sme si mohli vybrať – buď sa vrátime po asfaltke, alebo ju absolvujeme po tej pôvodnej. Keďže sme za každú srandu, vybrali sme si druhú možnosť. Pri rozlúčke nás síce sprievodkyňa dobrosrdečne upozornila, že tam žijú hady, ale po počiatočnej priateľkinej panike sme vykročili za malým dobrodružstvom.

Naše prvé kroky viedli do tmavej úzkej kamennej chodby po malých schodíkoch. Zvyšok cesty sa niesol v podobnom duchu len s tým rozdielom, že pri naozaj strmom výstupe (alebo zostupe) boli v skalách vytesané aj pomocné úchyty na ruky. Miestami sme si pripadali ako horolezci. Na konci tejto trasy priateľka úprimne ľutovala miestne ženy, ktorých úlohou bolo niekoľko krát denne absolvovať túto trasu a nosiť vodu až do osady.

Po tomto kultúrnom a mierne športovom zážitku sme nabrali smer Národný park El Malpais. Cesta nás viedla stále cez indiánske územie a nestretli sme ani jedno auto. Keď sme zastali pri drevenom zrube, kde sa vyberalo vstupné, domáci pán sa potešil, že v ten deň konečne vidí dve živé duše. Po úvodnom krátkom poučení sme išli navštíviť 2 miesta, a to ľadovú jaskyňu a sopečný kráter Bandera. Ani jedna z trás nebola náročná, ale skôr zvláštna. Keďže sme sa nachádzali na území, kde niekedy dávno vybuchla sopka, príroda okolo nás pripomínala skôr mesačnú krajinu. Čierna zem bola pokrytá lávovými vyvreninami a skrútenými stromami.

Na tento výlet sme si vybrali dosť teplý deň, tak na návštevu ľadovej jaskyne sme sa naozaj tešili. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme došli na miesto určenia. Čakali sme niečo podobné, ako je naša Dobšinská ľadová jaskyňa, no namiesto toho nás čakala len neveľká diera kúsok pod zemou. Keď sme zišli dole, bolo tam naozaj chladno (tesne nad 0 stupňov, vek ľadu bol vraj 10 tisíc rokov) ale naše očakávanie to teda nesplnilo.

Povedali sme si, nevadí, a pokračovali sme na opačnú stranu do sopečného krátera Bandera. Táto minitúra bola o to zaujímavejšia, že sme tam boli úplne sami a navyše miestne „obyvateľstvo“ tvoria medvede, mačkovité šelmy či kadejaké hady a plazy. Priateľka mala zrazu orlí zrak, ktorým dôkladne pozorovala okolie počas výstupu na kráter. Mal som trochu obmedzenú slobodu pohybu, lebo stále sa ma držala ako kliešť. „Zbavil“ som sa jej až keď sme dorazili na okraj krátera a začali sme fotiť. Okraj krátera sa nachádzal vo výške 2550 m. n. m. a horniny sú staré až 3,6 milióna rokov. Cesta späť bola oveľa rýchlejšia (stále pretrvávala hrozba útoku hadov na priateľku).

Po opustení národného parku sme sa pri mestečku McCartys napojili na Route 66 a smerovali do nášho spacieho cieľa – do Gallupu. Cestou sme mali možnosť sledovať rozľahlé lávové polia, ktoré siahali po mesto Grants.Tu sme sa zastavili na „miestu špecialitu“ – cheeseburger, hranolky a cola, lebo v žalúdkoch nám vyhrával hotový orchester. Chuťovo síce nič moc (už sme toho mali aj plné zuby), ale svoj účel to splnilo. Kúsok za Grants je Continental Divide. Je to hydrologický zlom, od ktorého závisí, či rieka tečie do Pacifického alebo do Atlantického oceánu.

Vzhľadom na to, že čas už výrazne pokročil, kopli sme do vrtule a večer sme dorazili do Gallupu. Ešte sme stihli obzrieť slávny hotel El Rancho z roku 1937. Pri natáčaní filmov v blízkosti hotela ho často ako ubytovanie využívali filmové hviezdy, ako napríklad Ronald Reagan, Kirk Douglas, Katharine Hepburn či John Wayne. Na Coal Avenue, kadiaľ viedla originálna Route 66, sme našli El Morro Theater z roku 1928 s kapacitou vyše 400 miest, ktoré stále funguje.

Po prehliadke pamiatok sme sa vybrali na obvyklý večerný nákup potravín. Na parkovisku sme zahliadli toto čierne delo. Keďže som niekoľko rokov jazdil na kamióne, starý americký Kenworth ma dostal do kolien a skôr ako sme mohli ísť na nákup, niekoľko dlhých minút som si ho s obdivom obzeral.

Po tomto náročnom dni sme sa konečne dostali do postele. Zajtra nás čakajú ďalšie zážitky v poradí 7. štáte našej cesty, čo znamená, že Arizona je na dohľad.        

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?