Route 66- Ako sme prešli matku všetkých ciest 6. časť

Autor: Peter Dolinajec | 2.7.2015 o 21:06 | (upravené 16.8.2015 o 22:22) Karma článku: 5,42 | Prečítané:  1407x

Tento blog je o ceste Route 66. Prejdeme od východu na západ USA cez veľkomestá ako Boston, Chicago, St.Louis, Tulsa, Oklahoma City, Albuquerque, Flagstaff a Los Angeles. Samozrejme nebudú chýbať mestá duchov a národné parky....  

Route 66 v Texase meria 182 míľ (293 km). Takže sme sa definitívne dostali na Západ. Cesta tu je rovná ako indiánsky šíp. Prevedie nás cez nekonečné prérie popretkávane hlbokými kaňonmi. Nebo nad nami sa zdá byt tiež trochu väčšie ako inde. Samozrejme najväčšie atrakcie nás čakajú v Amarille, kde navštívime slávnu reštauráciu Big Texan a nenecháme si ujsť ani Cadillac Ranch. V Texase v malom meste Adrian sa nachádza stred Route 66. Z Adrianu je to presne 1139 míľ do LA a 1139 míľ do Chicaga. Plní očakávania sme vyrazili za ďalšími zážitkami. 

Po prekročení hranice sa príroda o poznanie zmenila. Cesta bola naozaj totálne rovná, bez jedinej zákruty. Priateľke to ale viac-menej vyhovovalo. Aj premávka bola super, zase nikde žiadne auto. Tak ja som ako spolujazdec mal čas pozorovať tú obrovskú a nekončiacu texaskú krajinu. Všimli sme si jednu zvláštnosť, popri ceste sa s nami ťahá nekonečný plot. Jasný dôkaz toho, že v Amerike každý pozemok má svojho majiteľa. Popri tomto plote sme prišli do nášho prvého mesta v Texase a bol ním Shamrock.

V tomto texaskom meste vás určite upúta jedna stavba. Je ňou U-Drop Inn Station postavená na začiatku tridsiatych rokov. Pýtate sa, čím je taká zaujímavá? Je postavená v štýle Art Deco, čím sa značne odlišuje od ostatných stavieb naokolo. Kedysi to bola slávna kaviareň a benzínová pumpa. V okruhu 160 km bola jedinou kaviarňou, takže vo svojej dobe bola veľmi úspešná. Už cez deň je stavba úchvatná, ale ešte krajšia je večer po zotmení. Vtedy je celá vysvietená a cítite sa ako v dobe jej najväčšej slávy. My sme si ju dostatočne užili, lebo sme sa ubytovali neďaleko od nej v moteli  Route 66 Inn. Je to dosť opustené miesto a okrem nášho auta tam parkovalo už iba jedno. Po zotmení majitelia toho druhého auta, asi potulný robotníci, vytiahli gril, mäso a k tomu si pustili pravé americké country.  Za rezkých rytmov country sa nám dobre zaspávalo.

Zobudili sme sa do temného rána. Obloha bola plná tmavých mrakov, ktoré viseli nízko nad zemou. Zase tu bola hrozba tornád. Bolo ich plne ranné spravodajstvo. Náš plán bol dnes prejsť až do Nového Mexika. S miernymi obavami sme vyrazili do temnej krajiny pred nami. Namierili sme si to do McLeanu, kde sme objavili malú pumpu Phillips 66. Bola postavená v roku 1929 a bola prvou pumpou v Texase tejto siete. Fungovalo viac ako 50 rokov. Neskôr sme sa dozvedeli, že vraj je najviac fotografovanou čerpacou stanicou na Route 66.

Ďalej je tu múzeum s názvom Devils Rope. My sme ho nenavštívili, lebo sa nám nechcelo čumieť na ostnaté drôty (ktoré tvoria expozíciu múzea), aj keď tie asi k Texasu patria. McLean je dnes skoro mŕtve mesto, nežije tu viac ako 800 ľudí. Veľa domov je prázdnych so zadebnenými oknami, reštaurácie, ktoré kedysi boli otvorené 24 hodín, aby stihli nakŕmiť hladných cestujúcich po Route 66, vám už obed nevydajú. Proste toto mesto zabila diaľnica, ktorú otvorili asi 2 km od neho. Aj takto môže vyzerať pokrok. Ale jedna reštaurácia tu stále funguje a je to Red River Steakhouse. Vraví sa, že veľa zákazníkov prejde aj 150 km kvôli ich šťavnatým steakom. Začali padať prvé kvapky tak sme vyrazili. Pred nami to vyzeralo relatívne pokojne, čo sa ale nedalo povedať o strašidelných mrakoch, čo nás od rána prenasledujú. Žiadny väčší dážď sa cestou do Alanreedu nespustil, tak sme mohli spraviť nejaké snímky ďalšej starej benzíny z roku 1930- 66 Super Services Station. Táto nebola taká udržiavaná, ale v teplých letných dňoch aspoň poskytovala tieň.

Z Alanreedu do Groomu viedla Route 66. Bol to neslávne známy úsek nazývaný Jericho Gap. Tu mali autá veľké problémy hlavne v daždi. Cesta nemala tvrdý povrch a tak tam väčšinou zapadli. Tento úsek je aj v dnešnej dobe ťažko prejazdný, takže sme si to radšej namierili na diaľnicu. Zišli sme z nej pred mestom Groom na starú dobrú Route 66. Na východ od Groomu môžete vidieť starú vodárenskú vežu, ktorá je naklonená na jednu stranu podobne ako tá v Pise. Vraj ju tak postavil majiteľ schválne, aby prilákal zákazníkov k svojmu obchodu. O 2 km ďalej sa pred nami vynoril obrovský 58 metrov vysoký biely kríž, ktorý za dobrej viditeľnosti vidno až z 30 kilometrov.

Počasie sa medzi tým umúdrilo a vykuklo aj slniečko. Pred nami je Amarillo, čo je veľmi dobrá správa hlavne pre naše prázdne žalúdky. V Amarille sa toho dá veľa vidieť, ale naše prvé kroky vedú do slávnej reštaurácie Big Texan Ranch kde majú vraj úžasné steaky, nuž sme išli osobne zistiť. Vyhladnutý po dnešnej ceste som rýchlo zaparkoval pred Big Texanom a so slinami v kútikoch úst som vpálil dnu. Priateľka ma dobehla až vo vchode reštaurácie, odkiaľ nás mladá slečna doviedla k nášmu stolu. Z vnútra vyzerá táto reštika ozaj štýlovo, je to ako keby ste sa ocitli na divokom západe. Majú tam pódium, a ak máte dosť odvahy (a miesta v žalúdku), môžete sa na ňom najesť úplne zadarmo. Musíte však zvládnuť 2 kilový steak, k nemu veľký pečený zemiak, šalát, pečivo a krevetový koktail a to všetko do 1 hodiny. Ja som bol síce hladný, ale na toto som sa neodvážil. Chvíľu po usadení prišla čašníčka v kovbojskom oblečení a objednali sme si náš dnešný obed. Ako správny chlap som si dal pol kilový steak, varený zemiak, hranolky, syr a vychladené pivko. Priateľka si vybrala asi 200 gramový steak. Za 20 minút bolo všetko na stole a poviem vám, bola to slušná kôpka jedla. Bojoval som s tým asi pol hodinu, ale zjedol som to všetko. Ešteže som nešiel na to pódium. Z 50 000 záujemcov to zvládlo len menej ako 8000 ľudí. Vraj sa našli aj takí, čo do hodiny zjedli 2 také porcie. To sa mi ani veriť nechce. Táto sranda nás síce vyšla okolo 58 dolárov, ale v ten deň som už nemusel dať nič do úst. Totálne prejedení sme vyšli von, spravili pár spomienkových fotiek a vyrazili za slávnym Cadillac Ranchom.

Cesta viedla cez celé Amarillo, ktoré je v porovnaní  s ostatnými mestami, cez ktoré sme v Texase išli, v oveľa lepšej kondícii. Má veľa pekných budov a asi aj úspešných obyvateľov, lebo sa vozia v drahých autách. Aspoň ja som mal taký pocit, bude to asi tým že väčšina miest bola polomŕtva. V Amarille sa nachádza aj Golden Light Cafe, je otvorená od roku 1946 až do dnes, teda je najstaršou fungujúcou reštikou v Amarille. Vraj tam majú úžasné burgre, čo vám nepotvrdím a asi aj viete prečo. Kúsok za mestom sa nachádza Cadillac Ranch, prístup k nemu nie je nijako obmedzený. Nachádza sa na poli, takže odporúčam tam ísť za suchého a slnečného počasia, lebo inak budete poriadne zablatení. Cadillac Ranch bol postavený v roku 1974 istým Stanleym Marschem. Ten so svojimi kamarátmi z umeleckého spolku Ant Farm doslova vrazili 10 cadillacov „nosom“ do zeme a vyzerajú akoby spadli z neba. Sú zoradené v jednej línii pod rovnakým uhlom, ako Cheopsova pyramída. Určite ste toto miesto videli na nejakej fotografii, ale keď zbadáte 10 posprejovaných krásavcov na obrovskom poli pod slnečnými lúčmi, tak si toto zvláštne miesto zamilujete. Kľudne si môžete pribaliť aj nejaký farebný sprej a niečo na cadillacy nasprejovať, je to legálne. Keď sme si toto miesto dostatočne užili vydali sme sa opäť na cestu.

Asi po 60 kilometroch nezáživnej jazdy po texaskej Route 66 sme dorazili do mesta Vega. Je to malé mesto, koľko ľudí tam žije nejdem ani hádať. Ale našli sme tu pumpu Magnolia, ktorú obnovili v roku 2005 a dnes slúži ako múzeum. Ďalej sa môžete zastaviť pri kedysi slávnom Vega moteli. Je to typické americké ospalé mesto, ale má zachovalé centrum s pôvodnými budovami. Kúsok za ním, asi 20 kilometrov pokojnej jazdy rovnou krajinou, nás Route 66 doviedla do mesta Adrian, v ktorom sa nachádza presný stred Route 66. Odtiaľto je rovnako ďaleko do Chicaga ako aj do Santa Monici, kde cesta končí na brehu Tichého oceána. V MidPoint Cafe sme si dali fajný koláč s prívetivým názvom „ugly pie“ a zmrzlinu (v tom teple padla vhod) a kým sme jedli, prívetivý a zvedavý personál zatiaľ vyzvedal, odkiaľ sme.

Z Adrianu je to už na skok do Nového Mexika. Kúsok za mestom opúšťame Route 66, lebo tu nie je zjazdná a vychádzame na diaľnicu. Ideme po nej asi 20 kilometrov a nultom zjazde, čiže na hraniciach, schádzame dole smerom na mesto duchov Glenrio. Je naň smutný pohľad - polorozpadnuté domy, prázdne ulice a do toho zvírený prach z neutíchajúceho vetru. Až máte z toho všetkého husiu kožu. Nikdy to nebolo veľké mesto, v najväčšej sláve malo asi 30 obyvateľov. Kedysi tam fungoval motel s neónovou tabuľou na ktorej bol nápis buď „Prvý motel v Texase alebo Posledný motel v Texase“, podľa toho z ktorej strany ste prišli. V roku 1973 otvorili diaľnicu a to bol koniec Glenria. V roku 1985 tam žili 2 ľudia a jediný otvorený podnik bola pošta. Do Nového Mexika sme chceli pokračovať starou Rote 66, ale za týmto mŕtvym mestom sa končí asfalt, tak sme sa vrátili na diaľnicu a vstúpili do šiesteho štátu nášho putovania, ktorým je Nové Mexiko.      

                    

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?