reklama

Route 66- ako sme prešli matku všetkých ciest

Tento blog je o ceste Route 66. Prejdeme od východu na západ USA cez veľkomestá ako Boston, Chicago, St.Louis, Oklahoma City, Las Vegas, San Francisco a Los Angeles. Samozrejme nebudú chýbať mestá duchov a národné parky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu

Od malička ma to ťahalo za volant. Už keď naši kúpili Škodovku za komančov, od radosti som dostal horúčku a celé dni som bol schopný presedieť pri okne a strážiť ju. Otec so mnou musel niekoľko hodín denne presedieť v aute, zatiaľ čo som ja spokojne hladkal volant (asi sa musel aj trochu hanbiť). V dospelosti som od dodávok prešiel až ku kamiónom a začal som brázdiť cesty starého kontinentu / európske cesty. Napriek tomu, že naše kamióny sa mi páčili, vždy ma fascinovali americké trucky, pri ktorých tie európske vyzerajú ako detské hračky. Pri jednej preprave som vo Francúzsku objavil model amerického trucku Kenworth 900, vedľa ktorého bola kovová tabuľka Route 66. Mal som síce základné vedomosti o tejto historickej ceste, no začal som sa jej venovať o trochu viac a tu vznikol môj sen precestovať starú americkú Route 66. Chýbali už len peniaze a parťák. Písal sa rok 2009.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SEN SA STÁVA SKUTOČNOSŤOU

Prešlo 5 rokov. Peniaze sa mi podarilo našetriť a zhoda okolností mi do cesty prihrala priateľku, ktorá by túto cestu absolvovala so mnou. Na cestovanie sme si vybrali apríl, kedy ešte nie je veľa turistov (kedy sa aj domáci vyberajú na dovolenky po národných parkoch), aj ceny sú prijateľnejšie ako v letných mesiacoch a počasie je tiež celkom príjemné. Zhruba pol roka pred cestou som večer čo večer visel na internete či knihách a hľadal som informácie o Route 66, cestách, zaujímavostiach, národných parkoch, o požičaní auta aj o formalitách potrebných na vycestovanie. Základom plánu bolo absolvovať Route 66, no povedal som si, že keď už budeme v tej Amerike, treba vidieť čo najviac a rozhodli sme sa precestovať krajinu od Atlantického oceána k Tichému. Smer od východu na západ sme si zvolili práve preto, že v čase vzniku Route 66 takým smerom ľudia cestovali za prácou a lepším životom. Keď sme dospleli ku finálnej verzii cesty, ostávalo nám už len odpočítavať dni do dňa D.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

DEŇ D

Odlet nám vyšiel na 1. apríla, vďaka čomu si mnohí mysleli, že ide len o žart Bola to naša prvá cesta do USA, takže sme nevedeli, čo čakať. Najdôležitejší bod bol prechod cez imigračného úradníka, ktorý nám to šmahom jednej pečiatky všetko pokaziť.

Z Banskej Bystrice sme vyrážali o 1nej v noci plní očakávaní ale možno aj obáv z našej veľkej cesty. Cesta do Budapešti prebehla hladko, ale na letisku to už bola iná pesnička. Keďže tam zaviedli systém "self check-in", ktorý bol pre nás dovtedy neznámym pojmom, s príslušným zariadením sme bojovali asi pol hodinku, ale nakoniec sme ho porazili. Medzipristátie bolo v Amsterdame, kde nás čakali prvé kontroly pred vstupom na americké lietadlo (spoločnosť Delta Airlines). Po absolvovaní pohovoru so statným americkým úradníkom (ktorého šokovala dĺžka našej cesty) a prejdení cez celo telový skener, sme nastúpili do lietadla, ktoré nás malo dopraviť k nášmu snu. Let trval takmer 8 hodín, čo sa nám zdalo, ako celá večnosť (to sme už začínali tušiť, čo nás bude čakať na ceste späť, keďže budeme letieť z opačného konca krajiny). Jedla bolo dosť, miesta na nohy málo. Po pristátí v Bostone a vyzdvihnutí batožiny, nás čakalo stretnutie s najdôležitejším človekom - imigračným úradníkom (v našom prípade na prvý pohľad prísna černoška). Po odobratí odtlačkov a zoskenovaní dúhovky prišli na rad otázky týkajúce sa nášho pobytu v USA. Pýtala sa nás na bežné veci, ako odkiaľ a kam pôjdeme, ako dlho sa zdržíme, či máme zabezpečené ubytovanie a podobne. Nakoniec sa z nej vykľula celkom príjemná pani, ktorá ma akurát upozornila, že si mám z hlavy zložiť šiltovku. Popriala nám šťastnú cestu a my sme vstúpili do sveta, ktorý sme dovtedy poznali len z filmov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Auto sme si objednali až od tretieho dňa nášho pobytu, cestu na hotel sme absolvovali metrom. Bostonské metro je najstaršie v Amerike. Je veľmi prehľadné a jednoduché aj pre cudzinca. Keď sme z podzemia metra vyšli na ulicu, ocili sme sa v centre Bostonu. Aj keď Boston nepatrí medzi veľké americké mestá s vysokými budovami, ten pohľad nám vyrazil dych. Konečne sme pocítili Ameriku. Ubytovali sme sa v časti Fenway v tesnej blízkosti najstaršieho bejzbalového štadiónu Fenway Park, ktorý sme dokonca videli z okna (čo mňa ako športového fanúšika potešilo). Na poznávanie Bostonu sme mali 2 dni. Boston je prvé mesto severnej Ameriky, ktoré v roku 1630 založili anglickí puritáni. Z hľadiska tvorenia dejín samostatných USA jedno z najdôležitejších miest, kde sa počas Americkej revolúcie odohralo nielen Bostonské pitie čaju či Bostonský masaker, ale z balkóna starej radnice (Old State House) bostončanom prvý krát čítali Deklaráciu nezávislosti. V jeho architektúre je cítiť vplyv európskych prisťahovalcov. Tieto miesta a mnohé iné môžete spoznať absolvovaním pešej cesty "Freedom Trail".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

OBJEDNANIE A VYZDVIHNUTIE AUTA

Auto sme si v predstihu objednali z domu. Ceny sme dlho sledovali na rôznych webových stránkach. Rozhodli sme sa pre nemeckú stránku www.holidaysauto.de, ktorá zastrešuje viacero amerických požičovní. My sme mali dobré skúsenosti s National Rent a Car a doporučujeme objednať si auto maximálne 2-3 týždne vopred. Ak auto vraciate na inom mieste, ako ste si ho požičali, treba rátať s jednosmerným poplatkom, ktorý má každá spoločnosť iný (my sme mali cca 400 dolárov). My sme ho vracali v Los Angeles na letisku.

Pri preberaní auta v centre Bostonu sme chvalabohu nemali žiadne problémy. Všetko prebehlo hladko, vyzdvihli sme si nášho štvorkolesového tátoša na najbližší mesiac a konečne sme vyrazili na roadtrip. A pre vysvetlenie: síce viem, že Route 66 sa začína v Chicagu, ako začiatok sme si vybrali Boston. Priateľka ho veľmi chcela vidieť a v neposlednom rade, letenka aj požičanie auta vyšli v Bostone oveľa lacnejšie.

CHICAGO

Na tretí deň sme sa z Bostonu vydali po diaľnici I-90 West do Chicaga. Dĺžka cesty bola 982 míľ (1580 km), viedla cez štáty Massachusetts, New York, Pennsylvania, Ohio, Indiana a Illinois.. Vzhľadom na to, že nebolo až tak čo obzerať a nemali sme veľa času, túto časť cesty sme vlastne len prefrčali s dvoma zastávkami v mestách Erie a Buffalo. Šoférovať auto na americkej diaľnici je príjemný zážitok. Cesty sú široké, šoféri veľmi ohľaduplní (žiadne nervózne vytrubovanie a blikanie), autá prekročia rýchlosť najviac o 10 míľ/h, čo toleruje aj polícia. Čo sa týka jedla a doplnenia paliva, zhruba každých 30 míľ je odpočívadlo s benzínkou a rýchlymi občerstveniami, takže s tým nie je žiadny problém.

Po dvoch dňoch na ceste sme zavítali do Chicaga - veterného mesta, kedysi presláveného gangstermi a mafiánmi. Ako sme sa po diaľnici blížili k mestu, z diaľky nás vítali siluety mrakodrapov, ktorým svojou výškou 442 metrov dominoval Willis Tower (do roku 2009 známy ako Sears Tower). Prichádzali sme ráno, takže do ubytovania na hoteli sme ešte mali dosť času. Navštívili sme Rosehill Cemetery, veľký cintorín, ktorý nás šokoval tým, že sa v ňom dá voziť autom (časom sme zistili, že autom sa chodí po všetkých veľkých cintorínoch). Z cintorína sme sa prepletali uličkami Chicaga k slávnemu bejzbalovému štadiónu Wrigley Field, domovskému stánku chicagskych Cubs. Práve bol otvárací deň sezóny, čiže všade bolo plno ľudí oblečených v klubových dresoch, šiltovkách a s pohárimkmi v rukách. Američania sú celou dušou oddaní športoví fanúšikovia. Na zápas svojho tímu (a je jedno, či je to bejzbal, hokej, futbal či iné) prídu vyparádení v domácich farbách a okupujú obchody s klubovými suvenírmi. Síce vôbec nevedia fandiť, napriek tomu vypredávajú štadióny (kde sa chodia s rodinami najesť a podebadiť) a za svoj klub dajú aj ruku do ohňa.

Čas už pokročil, tak sme sa vydali k nášmu hotelu. Nachádzal sa v tesnej blízkosti Michigan Avenue, hlavnej tepny mesta. Hneď na úvod nás šokoval recepčný tým, že hotel nemá vlastné parkovanie zdarma, ale o ulicu ďalej môžeme zaparkovať na "ich" parkovisku za 46 dolárov na 24 hodín. Prekvapenie to bolo nemilé, ale vzhľadom na to, že nájsť v centre Chicaga vôbec nejaké parkovanie je umenie, museli sme na to pristúpiť. A bonusom na záver bol platený internet. Po ubytovaní sme teda vyrazili do ulíc veľkomesta. Začali sme na Michigan Avenue, kde si nákupné maniačky určite prídu na svoje. Budovy lemujúce túto tepnu, patria medzi najkrajšie, aké sme počas našej cesty videli. Za zmienku stoja Old Water Tower, Wrigley Building či Tribune Tower. Posledná spomínaná je zaujímavá tým, že v jej vonkajších stenách sú vložené úlomky z rôznych stavieb z celého sveta. Tento nápad dostal pôvodný vlastník a vydavateľ novín, Robert McCormick, ktorý si zo svojich ciest odkladal takéto suveníry. Neskôr požiadal svojich zahraničných spravodajcov, aby takéto úlomky zbierali. Nájdete tam napríklad kameň z pyramídy v Gize, kúsok z Berlínskeho múru či Veľkého čínskeho múru, Taj Mahal, Notre Dame v Paríži a veľa iných, spolu ich je 136.

Pokračovali sme južne po Michigan Avenue smerom k Millenium Parku a Grant Parku a naše hlavy sa stále otáčali za ďalšími architektonickými skvostami. Millenium Park stál 475 miliónov dolárov, bol otvorený o 4 roky neskôr oproti plánu, je to však miesto, ktoré určie treba viedieť. Nachádza sa pri brehoch Michiganského jazera, poskytuje dostatok priestoru na relax, bicyklovanie, prechádzku, hranie či dokonca aj koncertovanie. Najviac turistov však do parku priťahuje "The Cloud Gate", ale ako sme to nazvali my - fazuľka, čo je 20 metrov dlhá, 10 metrov vysoká kovová fazuľa. Je poskladaná z obrovského množstva nerezových plechov, ktoré sú však tak dokonalo spojené a vyleštené, že človek ani nepostrehne, že to nie je jednoliaty celok. Fazuľa ponúka pokrivené odrazy panorámy mesta, ktorých sa neviete nabažiť.

Millenium Park susedí s Grant Parkom, ktorému kraľuje veľká Buckinghamská fontána. Bohužiaľ sme nemali to šťastie vidieť ju v plnej kráse aj s vodou.

Byť v Chicagu a nenavštíviť skydeck na Willis Tower by bol hádam aj hriech. Ide o vysunutú presklenú vyhliadku vo výške 412 metrov. Aj keď sklo pod našimi nohami malo hrúbku 1,3 cm, pud sebazáchovy na nás kričal, nech tam nestúpame. Ten pocit, keď stojíte viac ako 400 metrov nad zemou sa ťažko opisuje, jednoznačne to treba zažiť. Keď sme vyšli z budovy a pozreli sme sa hore, pripadalo nám neuveriteľné, že pred chvíľou sme stáli v tej miniatúrnej sklenenej skrinke, ktorú sme teraz voľným okom ledva videli. Pri ceste na hotel sme využili ikonu miestnej dopravy - LOOP, čo je vlakový nadzemný okruh okolo centra mesta.

Pobyt v Chicagu sme ukončili začiatkom nášho sna - na Adams street pri tabuľke s označením Route 66 Begin. Napriek tomu, že to je len plechová tabuľa, naše srdcia bili vzrušením a mal som chuť zakričať: "A teraz to začne!". Opäť sme išli na hotel a nevedeli sme sa dočkať rána, kedy vyrazíme na cestu, kvôli ktorej sme preleteli niekoľko tisíc kilometrov.

Peter Dolinajec

Peter Dolinajec

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

When i got the musici got a place to go Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu